🩺 Tento článok je prvým zápiskom do môjho Denníka diabetika – úprimného, miestami absurdného pohľadu na život s diabetom 1. typu. Nebude to medicínsky blog, skôr zápisník bežného človeka, čo si každý deň pichá inzulín, vymýšľa, čo jesť, a občas sa pri tom aj zasmeje.
Nie som lekár a všetko, čo tu zdieľam, sú moje vlastné skúsenosti, omyly, pokusy a fungujúce triky. Neber to ako odborné odporúčania – každý diabetik (aj každý deň) je iný a to, čo funguje mne, nemusí fungovať tebe.
Ak si tu prvýkrát, vitaj – a vitaj aj nabudúce. Tento blog nie je len o číslach, ale aj o všetkom medzi tým.
Keď som bol malý, poznal som diabetes z prvej ruky – jeden z mojich rodičov ho mal prakticky od detstva. Vedel som, čo je hypo, vedel som, čo je pichnúť si inzulín. Ale vedieť o diabete a mať ho… to sú dve úplne iné olympiády.
V roku 2019 som si na vlastnej koži vyskúšal, aké to je, keď vám život zakričí: „Tak odteraz trochu inak.“ Diagnóza? Diabetes 1. typu. V tridsiatke. Lebo prečo nie, že?
🧨 Diagnóza: šok, slzy a ilúzia nesmrteľnosti v troskách
Pamätám si, že som si hovoril: „To nebude ono. Možno niečo dočasné. Veď v tridsiatke sa predsa už diabetes 1. typu neobjavuje.“
(Spoiler alert: Objavuje.)
Keď to lekári potvrdili, cítil som sa, akoby mi niekto vypol autopilota a odovzdal mi volant do rúk. Len ten volant bol z hrdzavého železa a bez airbagu.
Mal som vtedy veľký „aha moment“ – uvedomenie, že nie som nesmrteľný. A že zdravie nie je niečo samozrejmé, ale niečo, o čo sa treba vedome starať.
🏥 Nemocnica, únava a sacharidy na priberanie
Hospitalizácia v Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave bola nutná – potreboval som nastaviť liečbu, stabilizovať stav a… trochu sa spamätať.
Bol som vyčerpaný, schudnutý o 10 kíl, a úprimne – necítil som sa ako ja. Ale vďaka podpore blízkych a jasnému režimu som sa postavil na nohy. Zaviedol som si stravovanie 3x denne a medzi tým nič.
Najnáročnejšie bolo začať priberať – keď musíte jesť viac, aj keď na to nemáte chuť, nie je to až také zábavné, ako to znie.
🧠 Vedieť ≠ byť v pohode, ale pomáha to
Aj keď som mal s diabetom dlhoročnú skúsenosť z rodiny, realita vlastnej diagnózy bola niečo celkom iné. Ale pravda je, že všetky tie poznatky – ako reagovať na hypoglykémiu, ako zvládnuť bežné situácie – mi dali základný pocit kontroly. Našťastie som nikdy nespanikáril. A to je vo svete s kolísajúcim cukrom veľmi dôležité.
💪 Zmena mindsetu: nie lekár, ale ja
Zlomový moment nastal, keď som si uvedomil, že nie lekár je zodpovedný za môj diabetes a jeho zvládanie. Som to hlavne ja, kto rozhoduje o výsledku.
Keď som pochopil sacharidové jednotky, inzulín, a celkový koncept liečby, získal som späť kontrolu.
Používam perá, posledný rok aj senzory. Kontroly potvrdili, že manažment mám výborný. Čo si budeme – vždy poteší, keď vám lekár nepovie „musíme to zlepšiť“, ale „pokračujte presne takto“.
😅 Hypo trápnosti a výpadky pamäte
Môj obľúbený highlight? Hypoglykémia počas konverzácie. Stred vety – výpadok – ticho – zmätený výraz – a potom len: „Čo som to…?“
Ak by som si vtedy sadol na pohovor, zrejme by ma prijali ako abstraktného umelca.
📌 Odkaz pre tých, čo práve začínajú
Ak by som mal niečo poradiť niekomu, kto práve dostal túto diagnózu, bolo by to:
- Získaj informácie. Ideálne v NEDÚ – Národný endokrinologický a diabetologický ústav, kde vedia, čo robia.
- Začni žiť zdravo. Pohyb, strava, režim.
- Obklop sa ľuďmi, ktorí rešpektujú tvoju diagnózu. A nebudú ti do ksichtu tlačiť koláč, keď vieš, že máš práve 13 mmol/l.